Ako je to naozaj

Jana: Bola to náhoda, v roku 1993 som skončila vysokú školu…

Martin: … ja som skončil v tom istom roku vojenčinu….

Jana: … a moji rodičia sa ma pýtali, či s nimi pôjdem na letnú dovolenku do Slovinska. Tam sme sa zoznámili s manželom, ktorý bol tiež na dovolenke so svojou rodinou. Jeho vlastne vytiahli z vojenčiny.

Martin: Nevytiahli, ja som dostal úplne prvý opušťák, aj to až na konci služby a musel som si ho vybaviť. V praxi to znamenalo, že som šiel z vojny o nejaké tri dni skôr. Vtedy som tomu plukovníkovi, či akú to mal hodnosť, dal prvý aj posledný úplatok v živote. Takže s manželkou sme sa stretli v Slovinsku v Ankarane.

Jana: Oslovil ma, pôsobil na mňa veľmi pokojným dojmom. Mal výborne vyšportovanú postavu, čo sa už teraz nedá povedať (smiech). Hral pod našim apartmánom šach s otcom a s bratom…

Martin: …a zhruba do roka bola svadba. No a presne dva roky po svadbe…

Jana: … v rovnaký deň, aj hodinu sa nám narodila prvá dcéra.

Jana: Dlho sme spolu nepracovali, to až v poslednej dobe. Ja som po škole najprv začala fungovať na kožnej klinike v Bratislave, potom sa mi podarilo zriadiť si súkromnú ambulanciu, s ktorou som sa postupne posúvala z okraja Bratislavy bližšie k centru. Okrem klasickej dermatológie som sa začala venovať aj estetickým aplikáciám, no a keď nám trochu odrástli deti, vrhla som sa na sen o vlastnej klinike.

Martin: Ja som študoval elektrotechnickú fakultu, zhodou okolností so zameraním na lekárske prístroje. Ale prvých 25 rokov som bol čistokrvný ítečkár, zhruba polovicu toho času som strávil ako zamestnanec. Potom som to skúsil ako živnostník, ale veľmi rýchlo som si založil vlastnú eseročku. No a cielene sme hľadali nejaký slušný priestor pre manželkinu ambulanciu, ktorý sme postupne tri roky rekonštruovali a zariaďovali. Dnes funguje ako kompletná klinika so zameraním na všeobecnú a estetickú dermatológiu a plastickú chirurgiu. A mne sa po 25 rokov podarilo vrátiť k tomu, čo som vyštudoval. K moderným medicínskym prístrojom.

Jana: Môj manžel fungoval na poli IT ako manažér v rámci rôznych projektov. A práve tieto jeho schopnosti som využila. Začala som totiž v rámci kliniky sama, aj čo sa týkalo administratívy, financií, plánovania a ďalších záležitostí, ale zistila som, že je toho priveľa…

Martin: … myslím, že to bol taký prirodzený vývoj.

Jana: Manžel mi spočiatku radil, tak som ho oslovila, či by sa nechcel tomu venovať naplno. Bolo to také pozvoľné, a dnes má aj svoje firmy, ale stále viac času trávi v našej klinike.

Martin: Cieľovo sa na klinike snažím robiť všetko to, čo by manželka ako doktorka nemusela a nemala robiť. Moja ambícia je umožniť našim lekárom, aby boli v prvom rade lekármi a nemuseli sa venovať stratégii, plánovaniu, financiám, marketingu, papierom, , ale ani správe budovy a podobne.

Jana: Už teraz to z tohto pohľadu vnímame ako takú rodinnú kliniku, staršia dcéra študuje medicínu, hoci sa zatiaľ vyjadrila, že nechce ísť mojich šľapajach…

Martin: … ale kedysi tvrdila aj to, že nikdy nepôjde  na medicínu, takže uvidíme.

Martin: Vždy je toho veľa (smiech), ale nič veľké.

Jana: Keď nad tým rozmýšľam, nikdy sme nemali zásadné rozdiely v názoroch alebo problémy.

Martin: Ale v čom sa absolútne nevieme zhodnúť, je dodržiavanie času. Pre mňa je termín termín, a vždy, keď mám byť niekde na stretnutí, som tam radšej o desať minút skôr. Pre manželku je termín len informačná hodnota (smiech). Ale dá sa s tým žiť.

Jana: Ale paradoxne dnes som bola pri aute prvá ja.

Jana: Manžel je veľmi manuálne zručný, takže doma vedel vždy všetko opraviť, teraz je toho času už menej. Ale bežné práce vykonávam ja…

Martin: … vtedy má manželka rada, keď jej doslova zmizneme z dohľadu, aby si pokojne mohla upratať.

Jana: Samozrejme, teraz keď je už povinností v práci viac, musela som zavolať aj pomocnú silu. Varenie však zostáva na mne…

Martin: …keď sa na mňa pozriete, je jasné, varí vynikajúco… (smiech).

HN magazín, 19.máj 2017